Úvod » Próza » Tajomný denník


        

Tajomný denník

Ľubica Štefaniková

skladem

 

Skladem: 2 ks
Dostupnost: skladem
EAN kód: 9788097052362
bez DPH : 59,09 Kč
s DPH (10 %):
65,00 Kč

do košíku:
  ks  

Kompletní specifikace

Vazba: brožovaná

Formát: A5

Počet stran: 55

Vydání: 1

Rok vydání: 2010

ISBN: 9788097052362

Jozef Abaffy je starý mrzutý muž. Ako mladý ovdovel a svoje deti vychoval sám. Potrpí si na dodržiavanie tradícií, je zo starej školy, Jeho relikvia, starý zošit, narobil v rodine veľa hriechu. Nedovolil nikomu vziať ho do ruky, v opačnom prípade sa to skončilo výpraskom. Čo ukrýva denník, ktorý je pre všetkých tabu? Zostane navždy tajomný? Prezradí starý otec rodinné tajomstvo, alebo si ho vezme do hrobu? Čítajte a možno sa dozviete pravdivý príbeh, na ktorý sa skoro zabudlo.

Ukázka z knihy:

Rok 1913

Anna Klára bola v internátnej škole už niekoľko rokov. Že tie roky neboli dobré vedela nielen ona, ale aj jej rodičia, učitelia a spolužiačky. Nakoniec to bola ona, ktorá odmietla vrátiť sa domov, keď rodičia pochopili, že ich unáhlený krok bol omyl. Ich dcéra sa zmenila na nepoznanie. Často bola aj krutá. Chcela premôcť smútok a krivdu, ktorú nosila vo svojom srdci. Lenže tým najviac ubližovala sebe.
„Slečna Klára, prečo ste si nenapísali domácu úlohu? Nechcelo sa vám? Je mi ľúto vašich rodičov. Nielen, že majú zlú dcéru, ale zbytočne platia drahú školu. Nič z vás nebude! Hlupaňa, ktorá si nenájde ani manžela! Keby som tak mohla...“
„Ale nemôžete!“ Zlostne odvrkla Anna Klára.
Mala plné zuby neustáleho napomínania a šikanovania. Ani ona nezostala nikomu nič dlžná. Zo začiatku bola veľmi výbušná a trucovitá. Učiteľkám vyplazovala jazyk, spolužiačky ťahala za vlasy, odvrávala a nechcela jesť. Preto často ostávala v triede aj po vyučovaní. Za trest. Ale to bol trest skôr pre učiteľa. Pretože Anna Klára dokázala dlhé hodiny civieť do neznáma a potom urobila domácu úlohu za niekoľko minút. Hlúpa nebola určite, skôr zanovitá. Nedala si povedať ani podobrotky, ani pozlotky. Učiteľky ju neznášali a ona ich. Kričali na ňu, urážali a ponižovali. Nepomohlo ani kľačanie v kúte, bitka trstenicou. Jej na ničom nezáležalo. Akoby tam ani nebola, akoby sa to, čo sa tam dialo ani netýkalo jej. Keď nemohla byť s Mikulášom, bolo jej všetko jedno. Rodičom, hlavne matke, nedokázala odpustiť, že ju poslala do internátnej školy. Zdrsnela a stala sa mlčanlivou. Aj tak nikoho nezaujímali jej pocity a myšlienky. Po čase si našla jednu kamarátku, ale tá dostala nejakú chorobu a zomrela. Jedného dňa sa nevrátila do internátu. Klára za ňou úprimne žialila, mala ju veľmi rada. Nevšimla si, že za tie roky vyrástla a skrásnela. Už to nebolo dievčatko s veľkou mašľou vo vlasoch. Napriek všetkému jej rodičia posielali dosť financií, aby bola oblečená podľa najnovšej módy a preto vynikala medzi ostatnými študentkami. Nielen správaním, ale svojou krásou a eleganciou. Dlhé čierne kučeravé vlasy mala vždy učesané podľa poslednej módy. Izbu mala zariadenú stroho, ale bola vždy uprataná, Klára mala rada poriadok. Jej modré oči boli prenikavé, odrážalo sa v nich odhodlanie a vnútorná sila. Štíhla postava sa nedala prehliadnuť. Musel si ju všimnúť každý, pretože na svoj vek bola dosť vysoká. Chodila vzpriamene a s hrdo zdvihnutou hlavou, a preto ju mnohí neznášali. Vyzerala naduto a neprístupne. Lenže ona bola skôr smutná a osamelá. Pred niekoľkými mesiacmi prišla do školy nová učiteľka. Mladá dvadsaťpäťročná Viola. Kláre bola hneď sympatická. Viola bola vnímavá a hneď zistila, že Klára v skutočnosti nie je zlá, skôr sklamaná a bez chuti do života. Preto k nej bola zhovievavá a prižmúrila oko, ak Klára nepočúvala dobré rady učiteľov a nerešpektovala nepísaný poriadok v internáte a v škole. Ich zbližovanie bolo zo začiatku len také skúšanie, kto koľko vydrží. Pri poslednom porušení poriadku v internáte sa ľady prelomili a z Kláry a Violy sa stali priateľky.
„Slečna Klára! Asi ste si nevšimli, ale všetky dievčatá sú už vo svojich izbách a chystajú sa spať. Ale vy stále musíte robiť schválnosti! Okamžite choďte do svojej izby!“ Zlostne sipela jedna zo starších učiteliek.
Klára ju ignorovala ako vždy a to učiteľku nazlostilo ešte viac. Preto podišla bližšie a chcela Kláru donútiť, aby odišla do svojej izby. Chytila ju za ruku a začala ju násilne ťahať z kresla. Klára bola chladná a chystala sa aj ďalej ignorovať hrubé narušenie súkromia. Rozhodol rukáv. Ten ostal v rukách učiteľky a ona skoro vybuchla od zlosti. Klára vstala.
„Čo ste to spravili? Nie som už dieťa! Nenechám sa donekonečna ponižovať. Moji rodičia vám platia dosť, nie som tu z milosti. Tak od vás žiadam trocha rešpektu! Lenže vy si myslíte, že si môžete ku mne všetko dovoliť len preto, lebo som žiačka. Ste zlá a závistlivá!“
Učiteľka sa neovládla a dala Kláre zaucho. Tá jej nezostala nič dlžná. V miestnosti zaznel tupý zvuk od silnej facky. Staršia žena očervenela v tvári a začala Kláru biť hlava-nehlava. Lenže dievča sa nedalo. Knihy sa stali svedkom bitky dvoch znepriatelených žien. Našťastie do knižnice vošla Viola a pozerala na nerovný zápas. Klára bola mladá a vysoká, učiteľka postaršia žena. Súperky si neboli rovné. Viola videla, že musí zasiahnuť, preto konala okamžite. Násilím odtrhla od seba dva funiace tvory.
„Čo tu preboha stvárate? Klára! Myslela som si o tebe, že si celkom rozumná! A vy slečna Edita! Len vyhľadávate príležitosť, aby ste Kláre mohli niečo vyčítať a trestať ju. Že sa nehanbíte! Obe! Choďte každá do svojej izby! O tom, čo sa dnes stalo v knižnici nebudeme viac hovoriť. Dobrú noc!“
Viola odišla do svojej izby. Tie dve rozhnevané fúrie chvíľu na seba ešte zlostne zazerali. Prvá odišla Edita. Klára si upravila strapaté vlasy, zdvihla zo zeme odtrhnutý rukáv a s úsmevom na perách šla na poschodie do svojej izby. Zaspala okamžite, len čo si ľahla. Pocit víťazstva a spolupatričnosti urobil svoje. Edita sa jej dlho vyhýbala. Viola s Klárou trávili spolu čoraz viac času. Rozprávali sa o móde, literatúre, rodine. Ale ani Viole nepovedala o svojich citoch k Mikulášovi. Vysvitlo, že Viola nemá nikoho, vyrástla v sirotinci. Stali sa z nich spriaznené duše. Tešili sa z každej chvíle, ktorú mohli tráviť spoločne, preto sa Kláre život v internátnej škole začal páčiť. Osud však rozhodol inak. Otec Kláry, Peter Dedinský, ochorel a chcel mať svoju dcéru doma. Anna Klára dlho rozmýšľala, či sa má vrátiť domov. Spomienky boli príliš boľavé a cítila hlavne krivdu. Rozhodol ďalší list. O niekoľko dní prišiel ešte jeden, v ktorom ju matka úpenlivo prosila, aby sa vrátila domov čo najskôr. Zdravotný stav jej otca sa prudko zhoršil a ak bude dlho váhať, živého ho neuvidí. To rozhodlo, že odišla hneď nasledujúce ráno. Presvedčila Violu, aby šla s ňou. Aspoň na pár dní. Nebolo to jednoduché, učiteľský zbor musel urobiť iný vyučovací plán, ale nakoniec pred rodičovským domom Dedinských zastal koč, z ktorého vystúpili dve mladé dámy. Anna Klára a krásna Viola Kamenická. Keby Klára vedela, čo všetko sa stane, nebola by Violu nikdy zavolala do ich domu. Vošli dnu. Dom bol tichý a to bolo Kláre hneď podozrivé. Mala oblečené svetlo modré šaty najmodernejšieho strihu, na hlave malý klobúčik. Vyzerala veľmi žensky napriek tomu, že mala len šestnásť rokov. Modré oči žiarili od radosti, že je konečne doma. Radosť jej kalila správa o zlom otcovom zdravotnom stave. Viola tiež vyzerala veľmi dobre. Svetlé šaty len zvýrazňovali jej krásu. Ryšavé vlasy a jemnosť jej povahy mnohým mužom zlomila srdce, ani o tom nevedela. Modré oči boli veľmi výrazné, ale Kláriným sa nevyrovnali. Kráčali chodbou a zastali pred dverami otcovej izby. Klárini rodičia už dávno spávali v oddelených izbách. Z izby vyšiel Mikuláš Abaffy. Od prekvapenia zabudol zavrieť ústa. Kláru nevidel niekoľko rokov. Skoro ju ani nespoznal, tak veľmi sa zmenila. Skrásnela a stala sa z nej žena. To malé protivné dievčatko s veľkou mašľou vo vlasoch sa stratilo do neznáma. Nemohol z nej odtrhnúť zrak, doslova ho priklincovala na miesto.

NDY4NmR