Ruža zo zálivu

Kompletní specifikace

Vazba: brožovaná

Formát: A5

Počet stran: 482

Vydání: 1

Rok vydání: 2012

ISBN: 9788097102661

Mladý poručík ruskej cárskej armády, je jediným synom kniežaťa Alexeja Fjodoroviča Orlova, ktorý sa rozhodol, že nájde svojich stratených príbuzných. Podarí sa mu očistiť česť rodu? Nikolaj so svojím priateľom dostanú od panovníka dôležitú tajnú úlohu. Nesmú prezradiť ani kam idú, ani čo budú robiť. Ako vníma Nikolaj svoje poslanie? Zmení jeho postoj k rodine? Doteraz sa len zabával, zrazu musí riešiť dôležité úlohy, ktoré by možno nezvládol ani skúsený dôstojník. A čo jeho srdce? Je skutočne také chladné a prázdne, ako sa na prvý pohľad zdá? Je zlý, alebo mu tyranizovanie chovanice jeho otca Anny robí radosť len naoko? A čo Anna? Splní sa jej sen stať sa herečkou, keď jej v tom bránia mnohé okolnosti? Kto a kde nájde ružu zo zálivu? Dvojdielny historický ľúbostný román z prvej polovice 19. storočia cárskeho Ruska je určený romantikom každého veku.

ÚRYVOK z románu:
Stará grófka rada počúvala jej hlas. Upokojoval ju. Mala dievčinu skutočne rada. Preto sa chcela osobne zúčastniť na malom súkromnom predstavení v dome kniežaťa Orlova. Málokedy vychádzala z domu. Vek a zdravie jej to nedovoľovali. Teraz urobila výnimku. Preto ju Anna nechcela sklamať. Ten hrozný Nikolaj všetko pokazil. Hnevala sa na neho. Aj napriek tomu, že ju zachránil. Takto rozmýšľala Anna, sediac na posteli, keď začula klopanie na dvere.
Kto to môže byť? Možno Máša, asi jej predsa len nedalo a prišla dokončiť svoje povinnosti.
No klopanie bolo nástojčivejšie, až sa dvere otvorili a vo dverách stál on. Nikolaj v plnej kráse, až jej srdce poskočilo. Bol nádherný. Lenže ona sa na neho hnevala. Prekazil jej plány a to mu len tak ľahko nezabudne. Vstala.
„Neučili vás, že treba počkať na dovolenie vojsť?" Prečo ste prišli? Nechcem vás ani vidieť! Dnes bol najdôležitejší deň v mojom živote! A vy ste všetko pokazili! Choďte preč!"
Neveriacky na ňu hľadel. Takú ju nespoznával. V poslednom čase bola tichá a utiahnutá. A zrazu taký krik. V hrdle mu navrela hrča. Mal väčšiu trému, ako pred panovníkom.
„Anna, prišiel som sa vám ospravedlniť. Prosím vás, odpustite mi."
Sklonil hlavu.
„Ja som to tak nemyslel."
„A ako ste to mysleli?! Už ste zabudli na to, ako ste sa mi posmievali a urážali ma?!"
„Chcel by som svoju chybu napraviť, len neviem ako."
Hovoril smutne.
„Ja vám nerozumiem. Hovoríte, že chcete napraviť svoju chybu? Ako? Od tohto večera závisela moja herecká kariéra, malo sa rozhodnúť, či budem účinkovať v cárskom divadle! A vy ste to prekazili. Vy!"
Začala zlostne chodiť po izbe. Nikolaj sa cítil strašne. Takto si rozhovor nepredstavoval. A to ešte nehovoril s Vorotynskými a s otcom.
„Anna, to som netušil, je mi to veľmi ľúto, prepáčte."
„Čo mám z toho vášho prepáčte?"
„No nič."
Odpovedal Nikolaj. Stál tam ako taký malý chlapček, až ho bolo Anne ľúto. Musí ho chvíľku potrápiť, veď on ju trápil často. Nech si aspoň trocha užije, nech vie, aké to je, ak niekto trápi toho druhého.
„Veď práve, že nič. Choďte preč! Nechcem vás vidieť!"
Bol šokovaný. Nebol schopný ďalšieho slova, ani pohybu.
„Čo tu tak stojíte? Choďte preč! S vami sú stále len problémy! Každému prinášate len sklamanie a bolesť. Mne strpčujete život na každom kroku, stále beháte za nejakými ženami. Ste sukničkár a nevďačný syn! Váš otec je chorý, je mu často zle, ale vy ste si to ani nevšimli, že? Nikto vás nezaujíma, vaša rodina akoby ani neexistovala. Zaujíma vás len zábava. Zabudli ste na svoje povinnosti. Mali by ste svojmu otcovi pomáhať. Lenže vám sa nechce! Je predsa pohodlnejšie sa iba zabávať, ako aj niečo robiť!"
Oči jej blčali hnevom. Od vzrušenia bola celá ružová. Takú ju Nikolaj ešte nevidel. Toto že je tichá a skromná Anna, jeho malá sestra? Nevedel, že ju trápia jeho pletky so ženami. Myslel si, že jej na tom nezáleží. A otec? Nie je už najmladší, ale, žeby bol chorý? Anna má pravdu, nevšimol si nič z toho, čo mu vyčítala. Zrazu si pred ňou kľakol. Anna naňho neveriacky hľadela.
„Anna, moja malá sestrička, nehnevaj sa na mňa. Už to viac neurobím. Prosím ťa, prepáč mi."
Prosebne na ňu hľadel.
„Nikolaj, čo to robíte?! Okamžite vstaňte!"
„Nie, kým mi nepovieš, že sa na mňa nehneváš."
Prudko sa nadýchla. Nevedela, čo robiť. Nikolaj na kolenách! Pred ňou!
„Dobre, prepáčim vám, ale už to viac nerobte!"
„A čo?"
„Akože čo?! Neubližujte svojmu otcovi a mne. Vaše slová a správanie nás v poslednom čase veľmi ranili."
Hľadel na ňu a bolo mu úzko.
„Prosím vás, vstaňte, niekto nás uvidí a môže si to nesprávne vysvetliť. A to by som nechcela."
Jeden pár očí to predsa len videl a vysvetlili si to po svojom.
„Takže mi odpúšťaš ?"
Nesmelo sa opýtal Nikolaj.
„Nie celkom, len už vstaňte."
„Ako si to myslela, že nie celkom?"
„No, ešte si rozmyslím, či vám naozaj odpustím."
„Lenže ja nevstanem, kým mi celkom neodpustíš!"
Nikolaj stále na kolenách prosebne hľadel na Annu. Bol pevne odhodlaný nevstať, kým mu neprepáči.
„Prosím vás, vstaňte. No tak dobre, odpúšťam vám."
Videla, že nevstane, preto sa vzdala.
„Inak Nikolaj Alexejevič, pripomínam vám, že je to vydieranie. Musíte mi sľúbiť, že sa zmeníte.“
To som chcel počuť.
Postavil sa a usmial sa na mladú ženu.
„Slovo Nikolaja Alexejeviča Orlova!"
Ona sa však neusmievala. Ešte stále bola v šoku, že kľačal pri jej nohách. Ako stredoveký rytier pri dáme svojho srdca. Túto myšlienku rýchlo zaplašila.
„Bože, ale čo povieme Vorotynským?"
Opýtal sa Nikolaj.
„Neviem, musíme niečo vymyslieť"
Dumala Anna.
„Ale čo, to nebude také jednoduché. Vôbec nič mi ne... na... pa... dá..."
Nechápavo pozeral na smejúcu sa Annu. Veď pred chvíľou by mu najradšej vyškriabala oči a teraz sa smeje.
„Prosím vás, z čoho sa smejete, madmoiselle?"
No Anna sa chichúňala a nevedela prestať.
„Čo to máte vo vrecku?"
KONIEC ÚRYVKU