Choď domov
Ľubica Štefaniková
0x
skladem
Kompletní specifikace
Vazba: brožovaná
Formát: A5
Počet stran: 218
Vydání: -
Rok vydání: -
ISBN: 9788097013400
Filip Staško je mladý úspešný muž, ktorý pracuje v slovenskej pobočke zahraničnej firmy. Všetky ženy vo firme majú oňho záujem, sú doňho zaľúbené, ale on zostáva stále chladný. Ani práca v zahraničí a finančné zabezpečenie ho neurobilo šťastným a spokojným. Sklamanie z minulosti mu vzalo radosť zo života, a preto stále pracuje, aby zabudol na prázdnotu vo svojom srdci. Jeho kamaráti sa dávno oženili, majú rodiny a on zostáva sám. Nechce prežiť život ako osamelý človek, ale všetko nasvedčuje tomu, že to tak ostane. On, aj jeho rodičia, sa trápia kvôli vzťahom v rodine. Otcov brat žije dlhodobo v Čechách, ako rodina sa nestretli viac ako dve desaťročia. Nakoniec sa ľady prelomili a po dlhých rokoch plánuje brat návštevu Slovenska. Ako to dopadne? Stretnú sa? Odpustia si staré hriechy? Obnovia sa rodinné vzťahy? Odhalia sa všetky rodinné tajomstvá? Príbeh s detektívnou zápletkou zo súčasného Slovenska.
Ukázka z knihy:
Kapitola VIII.
Sedel za pracovným stolom. Duchom bol neprítomný, ani nevnímal kolegyňu, ktorá si už viackrát odkašľala, aby upútala jeho pozornosť.
„Filip!“
vyskočil spoza stola a zhodil na zem niekoľko spisov. Až potom si všimol, že Oľga stojí vedľa neho a mračí sa čoraz viac.
„Prosím ťa čo ti je? To ani nie si ty! Prečo sa nevrátiš domov? Prečo sa tak trápiš? Všetci vieme, že chceš ísť domov. Len ty hovoríš, že nechceš. Prestaň klamať hlavne sám seba a choď domov. Prišla som a neodídem odtiaľ, kým mi nepovieš celú pravdu. Vedenie firmy rozhodlo, že ideš späť a basta. Si zodpovedný pracovník, ale tvoj šéf má plné zuby tvojej utrápenej tváre a tvojich chýb. Sadni si a hovor. No len si sadni. Poznáš ma. Ak si raz niečo vezmem do hlavy, tak. Chcem ti pomôcť, tak to tak aj ber. Nemám žiadne bočné úmysly.“
Pomaly si sadol na stoličku za svojím pracovným stolom.
Čo jej má povedať? Pravdu? Nevysmeje ho?
„Oľga, netráp ma aspoň ty. Keď som povedal, že ostávam, tak ostávam. To prejde, chce to len čas. Nechaj ma pracovať, mám toho na stole ešte dosť, čo musím prečítať a spracovať.“
„Filip. Prestaň. Dobre? Asi si ma nepočúval. Ideš domov, či chceš, alebo nie. Zajtra príde Jano, už je na ceste. Volal mi z autobusu, že budú mať malé meškanie, ale doobeda je tu ako na koni. Si roztržitý a nedokážeš sa sústrediť. Minule sa ti prepiekla tvoja nepozornosť, ale druhýkrát sa nemusí. Prečo nechceš ísť domov? Niečo si spravil a bojíš sa? Alebo je to niečo iné? Filip, tak mi už povedz pravdu. Z teba by bol skvelý partizán. Už mesiace z teba ťahám aspoň pár slov, ale ty len mlčíš a funíš. Zajtra cestuješ domov, príde aj náš šéf a berie ťa späť,“
ovisli mu plecia.
„Prečo sa mi všetci miešate do života? Je to moja vec. A nejdem domov. Nemôžem.“
„Prečo nemôžeš? Filo, tak mi to už konečne povedz. Aspoň mne povedz pravdu. Pre ostatných si vymyslím nejakú rozprávku, ale ku mne by si mohol byť úprimný. No tak.“
„Oľa. Čo ti mám povedať? Že som sa zamiloval, a nemôžem tú ženu ľúbiť? Nemôžem na ňu zabudnúť, aj keď ju nevidím? Toto chceš počuť? Mám ju v hlave, cítim ju vo svojom vnútri. Je to ako choroba, ktorej sa nemôžeš zbaviť. Chcel som na ňu zabudnúť, ale nemôžem. Chodil som pár mesiacov s Juditou, ale rozišla sa so mnou. Nevedela sa zmieriť s tým, že je druhá. Druhá v mojom srdci. Zuzana. Ona bude u mňa vždy na prvom mieste. Všetky ženy porovnávam s ňou, a tak so mnou nevydrží ani jedna. Prešlo osem mesiacov, čo som tu, ale nedokázal som sa „odmilovať“, ako tomu hovoríš ty.“
„Je pekná ...“
„Krásna.“
„Filo, ja ťa nespoznávam. Dlhé roky si nechcel o žiadnej žene ani počuť a teraz. Kto to je? Je vydatá? Áno. Presne. Je vydatá a nechce, alebo sa nemôže rozviesť. Tak na ňu zabudni a nájdi si milenku, alebo aj milenca, keď to pomôže.“
„Oľga! Počúvala si sa? Nechcem milenku! Keby som chcel, tak si nejakú nájdem. A okrem toho som na „dievčatá“, nie na „chlapcov“. Nie, nie je vydatá. Je to moja sesternica. Dúfam, že to ostane len medzi nami.“
„Konečne! Už som si myslela, že budeš znova čušať ako voš pod chrastou. Nie si ani prvý, ani posledný, čo sa mu stala taká vec. Ja sa pre to na teba nehnevám. Tak sa s ňou ožeň a žite spolu. Len musíte počítať s rizikom.“
skočil jej do reči.
„Oľga! Nie je to možné! Keby sme boli rodina len z jednej strany, tak by som to riskoval. Lenže v našom prípade je to komplikované. Naše matky sú sestry a otcovia bratia. Chápeš? Sme dvojnásobne príbuzní a v takom prípade nemôžeme byť ani manželia, ani milenci. Toto je pre mňa to najhoršie! Strašne ju milujem a nemôžem ju mať. Je ti to jasné?“
„Boh ťa poteš Filo. Čo budeš robiť?“
„Neviem. Niekedy mám chuť sa obesiť. Tie myšlienky, čo mám v hlave. Nemôžem pred nimi ujsť, a preto som taký nepozorný. Najradšej by som nemyslel, necítil a nerozmýšľal, ale nedá sa to. Keď si taká múdra, tak poraď, čo by si robila ty na mojom mieste. Hovor, čakám.“
Mladá žena sa na chvíľu zamyslela.
„Tu je každá rada drahá, ako sa hovorí. Neviem, čo by som robila. Vážne. Najlepšie urobíš, keď pôjdeš domov. Aj tak na ňu nikdy nezabudneš, tak prečo sa trápiť. Vykašli sa na všetko a choď domov. Z tejto choroby sa nikdy nevyliečiš. Presne tak. Keď budeš mať chuť na sex, tak si nájdeš milenku. Nebudeš predsa riskovať, že sa ti narodí poškodené dieťa. Alebo sa vezmite a urobte nejaké opatrenia, aby ste deti nemali. Čo ona? Ona ťa tiež ľúbi?“
Filip si vzdychol.
„Áno. Keby ma nemilovala, tak by som na ňu možno skôr zabudol. Som ako papagáj, čo stále hovorí to isté. Milujem ju a chcem byť s ňou.“
„Tak za ňou choď a buď s ňou. Nemá to význam, takto sa trýzniť. Len si ubližuješ a ešte si privoláš nejakú chorobu. Hej, nepozeraj tak na mňa. Je to pravda. Nečítaš noviny? Nepozeráš telku? Pozitívne myslenie, to potrebuješ. Choď sa zbaliť. Ja to dokončím za teba, aj preto som prišla. Prídeme sa s tebou rozlúčiť, neboj sa. Veľmi dobre sa mi s tebou pracovalo, ale osud rozhodol inak. Nie, že budeš ponocovať a rozmýšľať o hlúpostiach. V noci budeš spať a tešiť sa domov. Uvidíš ju. Teš sa na Zuzanu a rodičov. Tvoja mama a otec sa potešia, keď sa vrátiš domov. Nechcem nič počuť. Bež.“
Chvíľu postával a nevedel sa rozhodnúť. Potom narýchlo pozbieral zo stola osobné veci, objal Oľgu a utekal do bytu, kde našiel dočasný domov. Zajtra ide naspäť do rodnej krajiny a uvidí nielen rodičov, ale najmä ju. Pochopil, že pred sebou samým neujde. Vedel to už dávno, ale potreboval tie slová počuť aj od niekoho iného. Oľga bola jeho dlhoročná kolegyňa a kamarátka. A ak existovalo priateľstvo medzi mužom a ženou, tak vyzeralo asi tak, ako ich vzťah. Dôverovali si a navzájom si pomáhali. Neraz sa hádali a štekali po sebe ako psy, ale dokázali sa v krátkom čase udobriť, a to ich vzťah upevňovalo. Oľga žila v partnerstve so ženou, ale nikto, okrem Filipa to nevedel. Niekedy si ich okolie myslelo, že sú milenci, len oni dvaja vedeli svoje a nikomu nehovorili, že to nie je pravda. Aspoň mali pokoj obaja. Po odchode kolegu mladá žena dlho pozerala von oknom. Už nejaký čas do neho dobiedzala a až dnes z neho vymámila pravdu. Ľutovala ho, lebo ho mala svojim spôsobom rada a chcela, aby bol šťastný.
„Pane Bože, urob niečo. Nemôžeš ho predsa až tak potrestať. Polepším sa, len mu pomôž. Aj do kostola pôjdem, ak by to Filipovi pomohlo. Prosím ťa.“
Potom sa pustila do práce, pretože prestávka sa skončila už dávno a na výsledky jej práce čakali ďalší zamestnanci. Rozlúčka bola síce krátka, ale o to emotívnejšia. Filipa mali kolegovia a kolegyne radi, lebo bol férový a priamy chlap. Už z minulosti ho poznali ako zodpovedného vedúceho, ale v poslednom čase sa zmenil. Bol smutný a nepozorný. Pre jeho nepozornosť bolo veľa nedorozumení a zopár konfliktov. Tak uznal aj on, že je čas vrátiť sa domov. Doma to bude jednoduchšie. Ale len pracovne. Čo bude potom, keď sa stretne so Zuzanou, netušil. Nemohol dýchať, keď ju nevidel. Nemohol spať, jesť. Nič ho netešilo. Ani Londýn, čo ako bol pekný a zaujímavý pre ostatných turistov, pre neho bol fádny a šedivý. Bol vlastne taký, ako on. Uplakaný a smutný, sivý a nervózny svojím spôsobom. Chýbali mu hory a stromy, nárečie rodného kraja a zelené záhrady rodného mesta. Nič ho netešilo, ani slušný zárobok a obdiv kolegýň. Smútok z neho urobil príťažlivého muža, ale on nevnímal samého seba. Stále myslel na Zuzanu a svoju rodinu. Svet ho už neohúril tak, ako prvýkrát. Iné hodnoty si cenil a dal na svoj piedestál.